Keď nás začnú od neho/jej deliť mreže cely

[Príspevok zo starého fóra]

Verše.

Láska...žijem čoraz ďalej od bežného sveta
a čím BLIŽŠIE PRE TEBA.
Verš na "bezmocnosť" - niečo ako liek?
Začnem sa modliť?

Pojdem na omšu - zbehne čas.
Pojdem do potravín na DRUHÝ KONIEC mesta
a kupim SI dva rozky - zbehne čas.
O pár dní ich plesnivé vyhodím. Cesta ZA NIMI splnila svoj účel - prešiel čas...

Ja mám najčistejšie srdce pre Teba.


Verše.
Mám nové autíčko pre nášho syna.
Prečo nemôžem napísať "máme"?
Sú na ňom nálepky polície.
Je to paradox? - Veď "muži zákona" ťa vzali...

Detský svet je nevinný, vekom sa to DELÍ.
ON nemá dobro a zlo.
NEZABUDNI...
Ty nie si dobrý otec.
Ty nie si zlý otec.
Si jeho otec. Si jeho a si náš.
Si môj a
BUDEŠ vždy jeho.

[Príspevok zo starého fóra]

Bože Ala to je krásne také dojímave :(((((((

[Príspevok zo starého fóra]

Chcela by som sa spýtať čo mám robiť ked to už psychicky nezvládam...mám taký problém,mám priatela ktorému hrozí väzenie a pravdepodobne tam aj pojde:( Viem že tu sa väčinou bavíte len o tom ked už niekto v base je, len ja si to proste neviem predstaviť že čo a ako to dalej bude...ako sa sním skontaktujem a všetko toto.

[Príspevok zo starého fóra]

Mila miska! ani ja som nevedela ako to bude. len ked sme 42 dni dozadu prechadzali aj s kocikom a dvojmesacnou dcerkou okolo policie kde stali a pofajcovali si vonku a jeden zavolal jeho meno zamrazilo ma. a uz je to tak. je v zeliezovciach a ja trpim aj s mojou malou dcerkou ktora za nic nemoze. skontaktujete sa urcite. najlepsie ked si zoberie znamky, obalky a papier zo sebou a hned ti napise kde je.

[Príspevok zo starého fóra]

to mi je luto :( verim že tvoja dcérka za nič nemože,ach bože to je strašne :( už len čakám kedy príde tá hrozná chvíla a odvedú mi ho preč na niekolko rokov :( bojím sa že to nezvládnem že si niečo spravím :( vieš plánujeme spolu budúcnosť a všetko okolo toho a ked to príde ja naozaj neviem.A najviac ma trápi to že sa bojím že na mňa zabudne a prestane ma lubiť...ja budem na nho celý ten čas čakať a nakoniec ked sa vrati uplne na mňa zabudne :(

[Príspevok zo starého fóra]

Miska neviem na kolko tam ide ale ver že on na teba nezabudne. urcite. kym tam bude nestretne sa s nikym inym ako s chlapmi a ty stretnes za tu dobu mnozstvo muzov. chcem ti len povedat ze len co ho pustia prva cesta bude za tebou. len aby ty si ho pockala. ja ti poviem len tolko ze momentalne som taka nahnevana ze preco sa nesnazili tomu predist ked si planovali buducnost. cakat ho budem ale moze mi pisat co chce ze vie ake trapenie mi spôsobil lebo nema aj tak ani predstavu ako sa naozaj citim a ako ma to trapi ze sedi za najväcsiu blbost na svete a nemozem mu pomoct. nehovoriac o tom ze pride o najkrajsie obdobie zivota svojho prveho dietata. a v ziadnom pripade si nemozes nic spravit lebo tym by si ublizila urcite mnozstvo ludom vcetne neho. prve dni budu kriticke ked sa to stane, urcite ti to neprajem ale musis to vydrzat.

[bobana]

ja som čakala rok kým mi toho môjho odviedli ,vedela som čo mu hrozí a strašne ma to trápilo,tiež sme spolu chceli žiť ako normálny ľudia tešiť sa z vlastných detí,práve preto som sa aj odhodlala mať s ním dieťa pretože kým by sa on vrátil na dieťa by bolo neskoro,modlila som sa každý deň počas tehotenstva bože daj aby bol doma aspoň dovtedy kým nezačne kopkať ,kým sa nezačne hýbať kým sa narodí ,kým začne sám sedieť akurát vianoce nám už nevyšli...ale neľutujem jediný deň jedinú minútu.Viem že on je ten pravý,že je to dobrý a láskavý človek len mal smolu že bol v nepravý čas na nesprávnom mieste,že sa poznal s nesprávnymi ľuďmi a že sa nebránil...tiež som prežívala šok keď k nám jv jedno ráno nabehli policajti v civile a jeho taký aký bol len v pyžamových nohaviciach ťahali v putách z bytu...a ten pocit alebo to uvedomenie si že by som si ani nevšimla že mi ho odvádzajú v úplnej tichosti preč...až keď som vybehla s malým na chodbu začali s ním jednať slušnejšie a dovolili sa mu obliecť...prvé týždne som nedokázala jesť spať vôbec fungovať...až som si nakoniec uvedomila že predsa mám syna ktorý ma potrebuje a že môj priateľ čaká že sa mu budem z vonku snažiť pomôcť a že vie že keď sa odtiaľ vráti má kam ísť lebo ho čaká rodina,ja a náš synček....

[Príspevok zo starého fóra]

Miska,neboj,je to sice hrozne,ja sama mam snubenca v base uz 10 mesiacou a neni to doteraz vobec lahke,ale mozem to povedat,ze preve dni,tyzdne a mesiace budu tazke,ale potom si uz akoby zvyknes na ten kolobeh listou,navstev a viery v ten najkrajsi koniec "zleho sna"vsteko sa da zvladnut,len musis chciet!!! :) ak ho miluj,pockas a aj ked budes na dne,vzdy sa postavis a pojdes hore...ja som bola na tom velmi zle ked som ho v ten najhorsi den odprevadzala k Leopoldovskej base...ale postupom casu si ozaj zvyknes a uvedomis si ze on predsa nezomrel,je stale tu a to je podstatne...ak mozem,dam toi jednu radu-nikdy nebud sama!!!hlavne preve tyzdne!chod s kamoskami von,aj ked to bude tazke,skus mysliet na nieco ine,napr na to krasne co ste spolu prezili a velmi vela si piste,pomaha to,aj ked ti ho to nenahradi...ak ho milujes,pockas ho a zvaldnes tu hroznu cestu zivotom...sme zeny a my to zvladneme!!! :D sme silne! :D

[Nikakri]

Veľmi by ma zaujímalo, ako to s vami dopadlo, aký je to pocit mať toho svojho znova doma. Vidím, že posledný príspevok je tu ešte z roku 2011, škoda, že tu nie je tých príspevkov viac a aj nových. Ako to tu tak čítam, dávajú mi vaše príspevky silu a nádej, keď vidím aké odhodlané ste a že nie som jediná, ktorá sa ocitla v podobnej situácii...

[Maculkaamajusko]

Nikakri ja tiež čakám na manžela. 28.2. máme už pevný výstup. 2 x sme mali PP a ani na jednom mi manžela nepustili. Celkový trest má 4roky a 28.2.2016 máme teda koniec. Ešte nás ale čaká jedna nedoriešená vec v Ke o 2 týždne takže ešte všetko neskončilo. Ja bývam síce v TT ale idem svojho manžela do Ke podporiť aj teraz. Je to síce 399km tam vlakom a 399km späť ale môj manžel mi zato stojí za tú cestu. Zostala som sama s našimi deťmi, najmenšia mala mať o mesiac roky Keď mi manžela vzali . Mne teda končila materská. Musela som sa presťahovať, nájsť si inú prácu a všetko sama riešiť. Snažím sa mu pomáhať ako sa dá. Niekedy si aj poplačem (manžel o tom nevie, nechcem ho tým zaťažovať) ale nevzdávam to. Máme pred sebou ešte pár dní a ja si ho už konečne budem môcť užiť viac ako na návšteve. O týžden odchádza manžel do Ke (z Hrnčiaroviec nad parnou) a 9.2. sa vracia. 13.2. máme ešte poslednú (dúfam) návštevu a dva týždne potom si už ideme pre neho. Veľmi sa na tú chvíľu tešíme , že už bude konečne doma.